Miláno patrí medzi najviac skloňované mestá na našich prednáškach o stredovekom umení. Aj preto ma nesmierne potešilo, že som konečne dostala možnosť sa tam pozrieť. V novembri 2021 sme sa so skupinou asi dvadsiatich študentov spoločne vydali na cestu nočným vlakom z Viedne. Cesta síce nebola veľmi pohodlná, zato sme si však užili veľa zábavy a ráno sme dorazili do Milána už ako zohraná skupina. Profesor Foletti nás už netrpezlivo čakal pred Bazilikou svätého Ambroža, upršané počasie a prebdená noc nás však donútili uprednostniť rannú kávu pred čakajúcim profesorom. Síce s meškaním, ale plní sily sme začali náš seminár v átriu Ambrosiany. Profesor Foletti prednášal o tom, aký obrovský význam malo rane stredoveké Miláno a ako pred charizmatickým milánskym biskupom pokľakol aj samotný cisár, aby si vyprosil odpustenie. Pred dverami chrámu sme sa dozvedeli, ako dokázal svätý Ambrož svojou charizmou, umom a rétorikou obracať ľudí na kresťanstvo. Najviac sme sa však potešili, keď sme dostali možnosť pokľaknúť pred zlatý oltár a zblízka si obzrieť detailnú zlatnícku prácu, zatiaľ čo sme sa snažili dešifrovať ikonografiu zobrazených scén. V Ambrosiane sme strávili celý deň, no ani ten nestačil na to, aby sme obsiahli všetko, čo táto stavba ponúka.
Ďalší deň nebol vôbec chudobnejší na podnety. Navštívili sme katedrálu svätého Vavrinca s neobyčajným centrálnym pôdorysom spolu s kaplnkou svätého Aquilina a jej nádhernými mozaikami. Luxusné prevedenie stavby a jej dekorácie nás presvedčili o tom, že sme práve navštívili cisársku stavbu zo štvrtého storočia. V Museo Diocesano sme si pozreli slávnu krabičku zo San Nazaro a v Museo del Tesoro sme sa nemohli vynadívať na zlaté evanjeliáre a slonovinové diptychy. Na záver dňa sme navštívili aj slávne Duomo, no tentokrát nás nezaujímala ohromujúca gotická architektúra, ale stopy dávnejšej minulosti. Zamierili sme do podzemia, kde sme si obzreli základy baptistéria, ktoré bolo kedysi rovnako veľkolepé ako to Neapolské, no dnes z neho zostal len pôdorys s bazénikom a pár opadaných teser.
Náš posledný deň v Miláne bol plný zhonu a prekvapení. Skoro ráno sme vyrazili do Castelseprio. Zaujímala nás hlavne freska v apside kostola Santa Maria Foris Portas. Po vyše hodinovej ceste vlakom a ďalšej hodine chôdze po pomerne frekventovanej ceste sme s údivom zistili, že archeologický park aj chrám sú zatvorené! Internet nás opäť raz oklamal a tak nám nezostávalo nič iné, ako nazrieť do chrámu malým otvorom vo dverách. Naše sklamanie čiastočne zmiernil vynikajúci obed v miestnom pohostinstve, no nasledujúca hodina rýchlej chôdze do kopca nás opäť rýchlo utlmila. Museli sme stihnúť vlak do Milána, čo sa nám akoby zázrakom aj podarilo, v Miláne sme však čakali 45 minút na meškajúci vlak do Monzy. Kvôli týmto nepríjemnostiam sme naše referáty museli odprezentovať v rekordnom čase a na celý poklad a slávnu železnú korunu sme tak mali iba jednu hodinu. Nakoniec sme si pred portálom katedrály povedali o odkaze kráľovnej Teodolindy a opäť sme utekali na vlak späť do Milána. Teraz už len rýchlo pre batožinu a konečne trocha oddychu v nočnom vlaku do Viedne. Bol to náročný deň! Pri víne a focacci v kupé sme však zhodnotili, že to stálo za to. Miláno je plné pokladov a oplatí sa ich vidieť, hoci aj v zhone či cez malý otvor vo dverách.
Veronika Hermanová
